Marcheggské mosty

Poďakovanie
Ďakujem všetkým ľuďom ktorý ma inšpirovali, podržali v ťažkej chvíli, hodnotili tieto texty, a hlavne ľuďom vďaka ktorým som sa mohol prejaviť.

            Ahoj. Som Roman, Váš strážca. Sedím tu na moste, a dážď mi pomaly zmýva krv z rúk a tváre, na ktorú sa mi lepia mokré dlhé vlasy. Za mnou jazdia obrovskou rýchlosťou vlaky, ohrozujúc moju bezpečnosť, no mňa to vôbec neznepokojuje. Vedľa seba mám tri perly, zaiste ľudí ktorý vám chceli ublížiť. Slnko nemám moc v obľube, preto mi vyhovuje že už tretí týždeň prší. Práve za mnou presvišťali kolesá nákladného vlaku keď som ucítil ten dotyk smrti, hlasy, to nutkanie zabíjať. Vo vrecku ma začala podozrivo tlačiť britva, využiteľná v prípade núdze ako yawara. Hompáľajúc nohami som sa započúval do zvuku kolies. Tento krát však nie vlakových. Akonáhle som zoskočil z mosta, zrúknuc hrubým hlasom „STOJ!“ obrátila sa ku mne osoba , očividne vystrašená. „Hovorím ti stoj! A trp za svoje skutky, ty špina“. Hoci sa snažila vystrčiť na mňa svoje pästičky, videl som na nej že je vystrašená, a nemyslí to vážne. Jedným mocným kopom na hruď som ju poslal na druhý koniec chodníka, pričom keď sa snažila zdvihnúť hodil som sa na ňu celým telom, napnutým ako pružina, no z tvárou kľudnou ako budhistický mních. Tentokrát však prekvapila. Akonáhle som dopadol na tvrdý asfalt, pochopil som že v tejto kreatúre je viac než len slabá odvaha. Akonáhle sa odkotúľala z môjho dosahu, bleskurýchle som vstal a mocným kopancom do žalúdka som jej ukázal kam patrí. Vytiahol som britvu a zahnal som sa po ľavom oku. Nedbajúc na krik som neprestával a sekal po tvári a rukách snažiac sa dostať na hrdlo. Až keď mi dopadli prvé kvapky krvi na tvár pochopil som že je koniec.             

 

 

 

 

 

 

 

 

Áno aj takto by som mohol začať písať môj príbeh. No ja začnem od začiatku. Celé sa to začalo keď som sa kvôli škole presťahoval do Bratislavy. Už na strednej som mal sklony k bitkárstvu. No bol som dosť inteligentný aby som poznal hranicu medzi dobrou bitkou a vymletým mozgom z veľkými päsťami. A aby som našich nesklamal, tak filozofia bol najlepší smer akým sa uberať. Dni a mesiace ubiehali, a nuda ma pomaly zabíjala. Pretĺkal som sa študentským životom ako sa dalo, na párty, pri fľaši z lacným alkoholom, pri nekvalitnej marihuane, a podobnými zábavkami. A či som sa učil? Nie. Ale ako jeden z mála som chodil na prednášky. A fungovalo to. Až kým...“Priprav sa na večer“, prečítal som pevným hlasom, ktorý však v prázdnej miestnosti vyznel viac komicky ako vzdorovito. Trochu ma zarazilo, čo hľadá neoznačená obálka na mojej posteli. Rozhodol som sa čeliť osudu, z časti nahnevane, a z časti zmätene som si sadol na posteľ. Bolo šesť štyridsať večer. Čo znamená večer, som nevedel. Minúty ubiehali a ja som tam sedel ako blbec, sám, čakajúc v prázdnej miestnosti na „večer“. Už keď som sa zdvíhal a nadával si do paranoidných idiotov, ľahké zašramotenie, cvak, vŕŕzg, a vo dverách zrazu stál človek, úradníček v obleku z aktovkou ako zo starej bondovky, na orlom nose pevne narazené decentné okuliare. A vtedy som sa to dozvedel. V priebehu nasledujúcich troch hodín, som sa to všetko dozvedel. Bolo to tak, čisté tak, pravdivé. Ten človek, volajme ho Adam, mi plus mínus podobne vyrozprával tento príbeh. 

             „Koncom 90tych rokov sa formovala skupina ľudí okolo jedného záhadného Pána S. Vraveli si Marchegisti. Zabili pár ľudí, nasprejovali pár nápisov, a následne sa po nich prepadla zem. Až teraz v posledných dvoch rokoch sa začali znova objavovať. Najprv to boli len zvesti čo sa šírili vzduchom, potom pár fotiek rozmazaných postáv, a teraz, prvá obeť. Nadväzujeme na pôvodné tradície marchegistov, na uctievanie boha a zastrašovanie démonov. Ich konanie vychádza z kontrolovanej voľnosti. A z princípu rodovej pomsty. Pričom všetci ľudia sú si spriaznení, a každý pácha zlo. Pričom toto násilie nie je samoúčelné, pretože iba násilím sa dá násilie poraziť. One brain, one language, a vymizne násilie.  „Chápete ma?“ spýtal sa ma Adam, keď videl na tvári môj zmätený výraz. „Jasné, jasné chápem, len neviem kam s tým celým mierite“ odpovedal som predsa len trochu falošne a zmätene, pretože som nechápal vôbec nič. „Kam tým mierim? Nuž“ hlasné poškrabanie po strnisku, ktoré som si všimol až teraz, „radi by sme vás privítali v našich radoch.“ Odpovedal, a usmial sa úsmevom hovoriacim „a skús odmietnuť.“ 

            Nasledujúce dni boli vskutku zaujímavé. Akonáhle mi ukázali naozaj impozantnú svätyňu, klubovňu a výcvikovú telocvičňu, rozhodol som sa spoznať ostatných marchegistov. Postupne som spoznal Medveďa, ešte len chlapca, no z nesmiernym talentom a fyzickými predpokladmi, Dannyho, niekedy možno až príliš zapáleného muža, ktorý podľa ostatných vie viac ako si priznáva a Adama, áno, toho úradníčka, ktorý je v skutočnosti bývalý trestanec zo strašne milým ksichtom. Čoskoro ma začali zaúčať. Nielen prakticky, formou fyzických tréningov, ale aj vo forme teórie. „Toto je naša biblia“ Vravel mi Danny, podávajúc mi tenkú knihu viazanú v červenej koži. „Sú v nej všetky príkazy, zákazy, dogmy, ako aj rituály. Nastal čas ťa zasvätiť“ povedal vážnym hlasom. „Dnes v noci o jedenástej buď pripravený pod mostom“ naposledy povedal a odišiel. 

            „Tak čo, veľký deň?“ kričal na mňa Medveď z diaľky, smejúc sa až sa rozkašľal krásnym tuberáckym kašľom. „Skôr noc“ zamrmlal som si, vydychujúc obláčiky pary, a v trasúcej sa ruke som pevne zvieral pokrčenú cigaretu. Zrazu sa na mňa spoza piliera rozbehla postava, zahalená v temnom rúchu. Nevedel som kto to je ale jedno som vedel iste. A to som zistil v momente keď jeho päsť tvrdo dopadla na moju tvár a z teatrálnym prasknutím mi zlomila nos. Tvrdo som dopadol na zem, rozbijúc si ešte aj bradu. Keď v tom som ucítil ako ma niečo tlačí v ľavom vrecku. Ihneď som si spomenul na kľúče, a to teda poriadny zväzok. Uchopil som ho pevne do dlane a pri postavení som ho z otočky hodil útočníkovi do tváre. Z hrozným zavytím sa chytil za pravé oko, snažiac sa zachrániť zbytky oka čo sa nerozprskli alebo ešte nevytiekli na líce. Následne som mu chytil ruku za zápästie a za lakeť a prudkým trhnutím som zlomil ruku v lakti. To čo urobila moja dlaň na jeho krku bola už len formalita a ukončenie jeho utrpenia. “Výborne, veľmi dobré, len škoda toho prvého úderu čo si dostal na nos“ Povedal Adam ktorý sa prisám bohu objavil neviem odkiaľ hneď vedľa mňa. „Tu je tvoja odmena“ vraví z pozdvihnutým kútikom, podávajúc mi malú, obyčajnú perlu. “Spravil si skúšky, gratulujem“. Adam odchádza, Medveď tiež, a ja tam stojím, zmätený, držím v ruke perlu, a zohýbam sa odhrnúť kapucňu z mŕtvoly. Z hrôzou sledujem tvár, teraz už zmrzačeného Jura, toho, ktorý mi na základke kradol desiatu. Neviem čo mu nahovorili, alebo čím ho nadopovali, ale teraz je to už jedno...

            „Doriti, doriti, kurva“ nadával som keď som sa vláčil z telom smerom k môjmu veľkému potešeniu, dopredu pripravenému hrobu. Telo tam padlo ľahko, aj napriek tomu aký bol hrob úzky. Padlo na napnutú plachtu, ktorá do prázdna stiahla kopu hliny, takže po pár podupaniach po hline mi stačilo prevaliť kameň na označenie tela. Vzdialený pozorovateľ by videl že na poli nie je jediný.

            Jediný v celom vesmíre som sa však cítil ráno nato zo strašnou bolesťou hlavy. „Vódú“ zakňučal som na spolubývajúceho, no nik sa neozýval. Ticho, aké som na internáte ešte nezažil ma celkom prekvapilo. Pomaly som sa vytrepal z postele, nechápavo hľadiac na svoje krvavé ruky, a mŕtvolu spolubývajúceho pri mojej posteli. Vyplašene som vyskočil z postele, rozmýšľajúc nad tým ako ďaleko stihnem utiecť kým ma nájdu, a akú dobrú ochranu mi môžu poskytnúť marchegisti. Len som sa prezliekol zo skrvaveného trička, natiahol džínsy a čo najrýchlejšie vypadol z izby. Skúter chytil na prvý krát aj keď už bolo dosť chladno, tak som sa mohol plný strachu a nenávisti voči sebe samému vybrať do svätyne, kde ako som predpokladal, nájdem aspoň dočasne úkryt na pár týždňov. Vedel som že aspoň niekto tam musí byť. Či už Danny, alebo Adam. O medveďovi som pochyboval, nie že by bol málo veriaci, ale predsa len mal štrnásť, takže som mohol predpokladať že bude bývať z rodičmi. O to väčšie bolo moje prekvapenie keď som tam našiel práve jeho. „Čauko, kde horí?“ spýtal sa tým hnusným preafektovaným hlasom teenagerov, ktorý tak strašne neznášam. „Ako to že nie si doma? A aké krytie tu môžem nájsť?“ vytryskol som naňho prúd otázok ktorý ho očividne zaskočil. „Domov nemám, a ak chceš, tak nejaký čas tu môžeš byť so mnou. Ale teraz si sadni a povedz mi čo sa deje, fajn? Práve robím raňajky.“ Poviem vám, ja toho chalana žeriem...

             Po mnohých hodinách, prevažne chaotického rozprávania som zistil 3 veci. Po prvé, Medveď je oveľa vyspelejší ako vyzerá, chápe veci lepšie ako ja, a veľmi som ho podceňoval.

Po druhé stačí keď sa na pár týždňov zdekujem sem do svätyne, a marchegistické chápadlá všetko vyriešia. Po tretie, už viem prečo sa bojíme tmy. V tme žijú veci proti ktorým v  skutočnosti bojujeme. A tie veci majú na svedomí aj Medveďových rodičov. „Takže ty tvrdíš že Jura, toho zo včera, posadli démoni? A smiem sa spýtať ako proti nim bojujete?“ Opýtal som sa nesmelo a zmätene Medveďa. „Jasné, ale nikomu o tom nehovor, ešte nie si dostatočne osvedčený aby si ich mohol vidieť.“ „Počkaj, a ty akože si?“ opýtal som sa tento krát neveriacky. „Mhm, keď zomreli moji rodičia, marchegisti sa ma ujali, takže som rádovo asi 5-6 stupňov nad tebou“ odpovedal hrdo. „Ó, tak mi prepáčte moju smelosť, pane“ odvetil som z popieraným smiechom, ktorý však nevydržal dlho a obaja sme sa začali smiať na plné hrdlo. Absurdné.  

            Smiech však nevydržal dlho, pretože keď sa po 20 minútovej chôdzi kamennou podzemnou chodbou predo mnou rozprestrelo priestranstvo, asi sedem krát sedem metrov, celá zaprataná zbraňami. Boli všade. Viseli zo stropu, stáli na stojanoch, ako aj nimi boli olemované celé steny. Od rôznych pištolí, cez zbrane ktoré ani neviem popísať až po skvosty ako strieborné nunchaky, teleskopické yawary, alebo kryštáľové amulety nabité energiou tak že žiarili a osvetľovali väčšinu miestnosti. Ihneď som si predstavil ako striebornými nunchakmi zlámem lakte môjmu prvému démonovi, ako teleskopickou yawarou odstránim môjho prvého nemŕtveho, alebo ako tou „nadupanou snajprou“ zlikvidujem posadnutého diktátora. Ladne som ich hladkal, spomínal na desiatky hodín tréningu. „Prečo ste mi o tom nepovedali hneď?", celý čas som si myslel že bojujeme proti zlým ľudom?“ pričom pri posledných dvoch slovách som prstami naznačil úvodzovky.

             Keď sme sa znova ocitli na gauči, hltavo požierajúc nesquik, sa Medveď znova rozhovoril. „Keby že ti to povieme hneď tak by si nám utiekol. A aj keď by si to nemal vedieť, pán S. Vraví že máš talent“ „Čože?!“ vyšlo zo mňa spolu z prúdim mlieka a rozžutých corn flakeov, pričom si to odniesol stôl predo mnou a časť gauča. “Ty o ňom nevieš?“ spýtal sa úprimne prekvapene a premeral si ma očami. „Neviem čo ti nakecakli aby ťa dostali do našich radov, ale je načase aby si sa dozvedel pravdu.“, povzdychol si. „Esko začal už pred dvadsiatimi rokmi, pričom začiatky nemal príliš jednoduché. Niektorí ľudia ho mali za šialenca, niektorí za hrdinu, isté však je že sa stretol z nepochopením a jeho prívrženci čoskoro odišli, alebo sa záhadne stratili. Až pred desiatimi rokmi sa mu podarilo nazhromaždiť dostatok informácií a financií, aby sa mohol vrátiť k pôvodnému cieľu, ničeniu démonov a zlých bytostí.“ „A ako zistíme kto je posadnutý démonom?“ „Najprv ti budeme ciele označovať my, neskôr na to prídeš sám. Je to jednoduché.“ Píp, pipíp, píp, pipíp, ozval sa telefón, alebo aspoň niečo čo ho veľmi pripomínalo. „Poď máme cieľ“ povedal Medveď a postavil sa.

             „Miesto stretnutia je pri Marchégskych mostoch. Cieľ je Danny. Zájdeme tam aj pešo, je to hneď za rohom“ vravel Medveď z kamenne vážnou tvárou. „Začal moc rozprávať.“ „Danny?“ spýtal som sa neveriacky. Ten Danny? Nemohol som tomu uveriť. Ako sme sa blížili, už z diaľky sa na nás pozeral. Čakal tam na nás.  Čakal spolu z Adamom.

             „Tak čo, detičky“ pričom v slove detičky som počul zhnusenie a pohŕdanie. „Je to pasca Roman, utekaj!“ Zakričal Medveď pričom sa otočil a snažil sa utiecť mne neznámo kam. Avšak kým Medveď urobil päť krokov, Danny bol pri ňom troma mocnými skokmi a prudkým trhnutím mu zlámal väz. „Nié“ zakričal som stále neveriacky hľadiac na výjav pred sebou, na Medveďa bezvládne ležiaceho na zemi a na Dannyho, divne sa škľabiac na mňa. Ihneď mi bolo jasné čo treba robiť. Z rýchlim rozbehom som mu do toho úsmevu skočil, ale doslova a poriadne. Akonáhle ho moja päta zasiahla do brady, urobil Danny za iných okolností komicky znejúce „Huh!“ a odletel meter dozadu. Dopadol som bolestivo na koleno a vytrhol som Medveďovi spoza opaska dubové nunchaky a zahnal som sa naverímboha po Dannym. Chudák ešte poriadne nepredýchal ten kop a teraz mu ešte masívne drevo letiace rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu rozdrvilo tri prsty. Náhlym a nečakaným kopom dozadu som sa na chvíľu zbavil Adama ktorý nebol ani z polovice taký tichý ako si predstavoval. Vytrhol som mu pritom z rúk menší meč, alebo skôr väčšiu dýku, a sekol tam kde ešte pred chvíľou ležal Danny, ktorý sa na moje veľké prekvapenie medzitým rozbehol do poľa, zrejme k nejakému únikovému prostriedku. Rozbehol som sa za ním, a letiaci meč ktorý rotoval vzduchom následkom toho že som ho hodil mu zasiahol ľavé rameno a stiahol ho k zemi. A tu sa prejavili Dannyho roky praxe a tréningu. Z mečom trčiacim z ramena, rozdrvenými prstami a sánkou zarazenou tak hlboko už ani nepripomínal človeka. A čo nespraví ten zmrd? Plazí sa ďalej. Našťastie pri mojom dupnutí na jeho chrbát už nekládol odpor. Možno preto že meč zmenil destináciu z jeho ramena na jeho krk, kde sa ešte donedávna nachádzala Dannyho podrazácka hlava. Otočil som sa stihnúc zachytiť akurát Adamovu päsť mieriacu mi na krk mojou päsťou. Adam zakvičal, schytil sa za päsť a okamžite na mňa zamieril lakťom, ktorý okrem stoviek iných činností aké lakeť vo voľnom čase robí zasiahol aj moje ucho, namaľujúc mi tým pred oči galaxiu zo všetkými hviezdami. Dopadol som na zadok, nepríjemne si narazil kostrč, a nebol som schopný vnímať vôbec nič. Keď v tom ma napadol spásonosný nápad. Prevalil som sa na chrbát a zúrivo som začal kopať do vzduchu z dúfaním že trafím Adamove ego. Podľa pocitu v nohe že som zasiahol niečo mäkké, a drviac to podrážkou a podľa narastajúceho Adamovho skrímu som mal dosť dôvodov si myslieť že som uspel. Prudko som rozlepil oči a keď som uvidel Adama krčiť sa pri mne na zemi, vrhol som sa na jeho tvár, no jeho pohľad ma odradil. Mŕtvoly sa sa predsa nebijú. Zrejme infarkt z toho že som trafil jeho malú pýchu. A asi to tak aj bolo, uvedomil som si, keď som uvidel krvavý fľak v jeho rozkroku. Teraz som sa však musel zbaviť tiel.

             Vykopanie dvoch hrobov mi zabral úctyhodných šesť hodín. Tým dvom sviniam som prešacoval vrecká, a našiel som u každého perlu, nejaké peniaze a jednu zbraň. Takú obyčajnú devinu. No bude stačiť. Medveďa som pochoval zvlášť, a vrecká som mu nechal tak. Môj posledný problém bol zbaviť sa mŕtveho spolubývajúceho na Mlynskej v internáte.

             Vtrhol som do svätyne, z nádejou, že medzi Medveďovými vecami nájdem všetko čo budem potrebovať. Našťastie bolo v svätyni toľko bordelu že som poľahky našiel čo som hľadal. O štyridsať minút som už čakal na výpadovke na diaľnicu a stopoval. Nie, nechcel som utiecť, aj keď vlastne svojim spôsobom hej. A zdá sa že tento deň mám naozaj viac šťastia ako rozumu. To však neplatilo pre šoféra cisterny ktorý mi zastavil. Dúfam že nemal ženu alebo deti. Takisto som dúfal že internáty, do ktorých za pár minút narazí cisterna z dvanásť tisíc litrami benzínu pod tlakom, a zrovná ich zo sebou budú prázdne. A potom by som sa mohol utiahnuť k Marchegským mostom do svätyne. A priadne si to tam prezrieť. V ten večer začalo pršať.

             Bol som posledný marchegista.

             Aj ja som len človek. Toľko smrti naokolo ma uviedlo do takej hlbokej depresie, že po mojom návrate z internátov do svätyne som asi päť dní chodil po svätyni, rozprával sa sám zo sebou a hladil obrovskú zbierku zbraní. Všetky predmety mi pripomínali môj minulý život, z ktorým som musel chtiac nechtiac skončiť. Vonku pršalo práve tretí deň, keď som sa rozhodol že sa musím vzchopiť, začať aktívne brániť svätyňu pred náhodnými okoloidúcimi ktorých bolo niekedy až podozrivo veľa. A hlavne som musel vytvoriť skupinu, lebo na verejnosť som zatiaľ nemohol. A musel som zistiť kto je pán S. Mal som na neho veľa otázok.

             Dýchajúc ľadový vzduch sediac na moste, fajčiac ďalšiu petru a dážď mi pomaly zmýva krv z rúk a tváre, na ktorú sa mi lepia mokré dlhé vlasy. Za mnou jazdia obrovskou rýchlosťou vlaky, ohrozujúc moju bezpečnosť, no mňa to vôbec neznepokojuje. Vedľa seba mám tri perly, zaiste ľudí ktorý vám chceli ublížiť. Slnko nemám moc v obľube, preto mi vyhovuje že už tretí týždeň prší. Práve za mnou presvišťali kolesá nákladného vlaku keď som ucítil ten dotyk smrti, hlasy, to nutkanie zabíjať. Vo vrecku ma začala podozrivo tlačiť britva, využiteľná v prípade núdze ako yawara. Hompáľajúc nohami som sa započúval do zvuku kolies. Tentokrát však nie vlakových. Zoskočil som dvojitým saltom z mosta, zrúknuc hrubým hlasom „STOJ!“ obrátila sa ku mne osoba , očividne vystrašená. „Hovorím ti stoj! A trp za svoje skutky, ty špina“. Hoci sa snažila vystrčiť na mňa svoje pästičky, videl som na nej že je vystrašená, a nemyslí to vážne. Jedným mocným kopom na hruď som ju poslal na druhý koniec chodníka, pričom keď sa snažila zdvihnúť hodil som sa na ňu celým telom, napnutým ako pružina, no z tvárou kľudnou ako budhistický mních. Tentokrát však prekvapila. Akonáhle som dopadol na tvrdý asfalt, pochopil som že v tejto kreatúre je viac než len slabá odvaha. Keď sa odkotúľala z môjho dosahu, bleskurýchle som vstal a mocným kopancom do žalúdka som jej ukázal kam patrí. Vytiahol som britvu a zahnal som sa po ľavom oku. Nedbajúc na krik som neprestával a sekal po tvári a rukách snažiac sa dostať na hrdlo. Až keď mi dopadli prvé kvapky krvi na tvár pochopil som že je koniec. 

            Už niekoľko týždňov som žil takmer v úplnom tichu. Nemal som rádio, telku, internet, a hlavne, nemal som sa z kým porozprávať. Z mučivého ticha som sa dostal jedine keď som zabil niekoho, kto sa príliš dlho potĺkal v blízkosti mosta, ohrozujúc tým moje bezpečie. Vedel som že čoskoro príde čas keď budem musieť nájsť niekoho, kto bude moja spojka zo svetom. Rozhodol som sa preto navštíviť najbližšiu internetovú kaviareň, najlepšie hneď v Devínskej. Preto som si našiel jeden kung fu klub v Dúbravke, ktorý, na moje veľké potešenie že moje sledovanie bolo úspešné, zamieril do neďalekého podniku. Zbytok bol jednoduchý. Akonáhle som sa s nimi dal do reči, zistil som kto je ovplyvniteľnejší, a kto nie. Psychológia je veľmi jednoduchá vec. Hádžete do človeka veci a predpovedáte čo z neho vyjde. Potom to bola otázka už iba pár stretnutí, a mal som možnosť privítať v svätyni nového člena. Nikdy som nebol dobrý učiteľ, tak vám ani nebudem opisovať jeho výcvik a zaúčanie, mojím cieľom bolo skôr vycvičiť ho ako autonómnu jednotku, fungujúcu pod hlavičkou marchégskych vrahov.

 

marchéggske mosty strážia tajomstvo